Kráľovná šampanského

Toskánsky denník 01/25

 Myslím, že všetko, čo sa deje okolo nás, všetko, čo nás v živote ovplyvňuje, ľudia, ktorých stretávame, miesta ktoré navštevujeme. To všetko prichádza vždy v tom správnom čase.
Nedá sa to nijak ovplyvniť ani siliť. A keď TO príde, tak len treba vyskočiť na vlnu a zviesť sa ňou aj so všetkými pestrofarebnými emóciami, až kým nie je čas opäť zoskočiť. Cesta je cieľ. To si vždy opakujem, keď nie všetko ide na prvú ako si zmyslím. 

Keby som sa pozrela spätne, tak v roku 2024 som dosiahla celkom slušné úspechy v práci. Ale viete, ktoré sú tie momenty, ktoré mi vliali do žíl obrovskú dávku životnej energie? Keď som sa po rokoch vrátila na ostrov Lobos, a vyšľapala som si to sama až k majáku, ktorý som mala celé tie roky vyložený na fotke na pracovnom stole. Keď som sa odhodlala vyskúšať si konečne surf. Nie ani zďaleka som sa naň nedokázala postaviť a vlny ma zmietali ako v pračke, ale ten pocit potom. Alebo keď som sa konečne zoznámila s francúzskou kráľovnou. Kráľovnou šampanského! 

Pre mňa má aj malo Francúzsko, a hlavne oblasť Champagne, vždy špeciálne miesto. Možno si pomyslíte, že som sa zbláznila, ale ja mám pocit, že som tam niekedy v predošlých životoch žila. Aj preto mi bol príbeh Madame Clicquot tak dôverne známy. Pretáčala som v knihe jednu stránku za druhou, hlúpo sa pri tom usmievala, a keď som knižku dočítala, šla som rovno do vinotéky a kúpila fľašu šampanského Veuve Clicquot. Ako zámerne, bola práve v ten deň na ňu zľava. Náhoda? Ani náhodou! A tak som na pláži za domom, kam som si túto knižku chodievala čítať, usporiadala malý rodinný piknik pri západe slnka. S mojím, teraz už obľúbeným šampanským. Lebo ten príbeh sa mi úplne vryl pod kožu. 

Mnoho vín sa ku mne dostalo práve cez ich príbehy. Tak ako aj šumivé naturálne víno Lolí, vyrobené tradičnou metódou, kde sekundárna fermentácia prebieha priamo vo fľaši, bez pridania cukru a droždia. Jeho kvasinky ostávajú vo fľaši a žijú si tam svoj život. Dávajú vínu jemné bublinky a výrazné chute, čím si získava autentický, rustikálny charakter. Ale nie len tým je víno Lolí, z toskánskeho vinárstva Toscani výnimočné. Na jeho etikete je zobrazený kôň „Appaloosa“, ktorý má škvrnité zafarbenie (takmer ako bodkovaný kôň u Pipy dlhje pančuchy) a na etikete má zobrazené krídla. Aké symbolické, pretože presne takéhoto koňa dal priviesť majiteľ vinárstva v 80-tych rokoch až z Ameriky- a teraz pozorne čítajte- s LIETADLOM- priamo na zelené stráne malebného ranču na toskánskom pobreží.

Viem, že to je pravda, lebo mi to sám rozprával. V ten večer, keď som mala tú česť stráviť čas pri jeho boku. Na toskánskom ranči za dedinou Casale Marittimo, počas horúcej augustovej noci plnej hviezd. Tá inšpirovala aj môjho muža k tomu, aby ma požiadal o ruku. A keď sme sa vrátili k stolu, prvý, komu som o tom povedala, bol práve Oliviero. Svetoznámy kontroverzný fotograf, majiteľ ranču aj vinárstva. Pamätám si, že jeho prvou reakciou bolo, nech si to chlapec dobre rozmyslí, lebo manželstvo, to nie je len tak. Že on o tom vie svoje. Vedel. Ale napriek tomu sa mi tento významný večer už navždy bude spájať aj s týmto významným človekom, ktorého som mala tú česť poznať osobne. 

Vraj je dnes modrý „blue“ pondelok, najdepresívnejší deň v roku. Ale podľa mňa ním bol predošlý pondelok. Keď celé Toskánsko aj celý svet zasiahla správa o jeho smrti. Bol vlčí spln a veľmi zvláštne energie sa niesli celým týždňom. Všade sa o ňom písalo. Kde čo. Ale potom prišiel štvrtok, a rodina a priatelia sa rozhodli uctiť jeho pamiatku veľmi originálnym spôsobom. Všetci vyšli na jeho obľúbenú stráň, kto peši, kto na koni, každý si bral so sebou farebné stužky a viazali ich na okolité stromy aj na svoje oblečenie a potom popol rozsypali tam, kde to miloval najviac na svete. Na jeho krásnom ranči, s výhľadom na Casale Marittimo. Tak ako žil, tak aj odišiel. Vo veľkom štýle, ale v pokoji a v prítomnosti tých, ktorých miloval. Priznávam, keď  som zahliadla video zo stráne, oči mi zaliali slzy. Ale nie slzy smútku, skôr také tie slzy od dojatia, keď má aj smutný film pekný koniec. Viva Oliviero.

Veronika Nováková pre #toskanskydennik

20/1/2025, Marina di Cecina