Moje každoročné aprílové znovuzrodenie

Apríl je mesiac nových začiatkov, je to také malé znovuzrodenie. Pre mňa sa vždy začína nová éra, nový ročný kolobeh, lebo je to aj môj narodeninový mesiac. Zatiaľ čo v januári plánujem a zhmotňujem svoje sny na vision boarde, v apríli sa konečne dostávam k ich realizácii.

Nová vlna energie

Len si to predstavte, dni sa konečne predlžujú, a na rozdiel od sychravých šedých dní, na aké som bola zvyknutá v tomto období na Slovensku, tu v Taliansku svieti príjemné slnko, ktoré dôkladne zohrieva premrznuté kosti. Na pobreží sa pomaly začínajú obnažovať telá, pretože mnohé Talianky žijú v predstavách o dokonalej bronzovej pokožke, ktorú si treba ulapiť čím skôr. Vždy ma dojímajú aj starčekovia, ktorí si svoju fiatku odparkujú pri pláži, vytiahnu noviny a sediac v aute si čítajú čo je nového. A áno, obzrú si aj bronzuchtivé nudistky. Na plavky je to pre mňa trochu priskoro, ale vždy si nájdem čas na prechádzky po pobreží. Sú to tie chvíle, keď mi prichádzajú tie najlepšie nápady a moje sny sa zrazu zdajú byť na dosah ruky. Je to tiež správny moment na nákup krémov na opaľovanie, lebo to prvé slniečko, hoci je príjemné, vôbec nie je také nevinné ako sa na prvý pohľad môže zdať a za krátky čas dokáže zafarbiť pokožku do bronzova a aj do červena :-).

Po prechádzke na pláži vždy prichádzam domov a s veľkou dávkou nádeje zapnem počítač, ale viete ako to chodí, ešte toto a toto a zrazu ani neviem, o čom som to vlastne chcela písať. Tak si znovu navlečiem ľahkú bundu a vydám sa do prístavu, do mojej obľúbenej kaviarne, kde môžem písať na čerstvom vzduchu a vypiť si k tomu silné espresso. Nemyslite si však, že je to také jednoduché. Výhľad na more a loďky je síce secesný a upokojujúci, ale stali ste sa už niekedy, aj keď nechtiac, súčasťou hlasitého rozhovoru námorníkov, ktorí sa práve vrátili z vôd šíreho mora a okolitých ostrovov? Alebo rybárov, ktorí sa dohadujú, do ktorej reštaurácie zaniesť svoje úlovky?
V takýchto chvíľach si uvedomujem aké rôzne životy všetci žijeme, aké máme priority, baví ma fantazírovať a vymýšľať si príbehy o životoch neznámych ľudí…Milujem sledovať z diaľky ruch okolo mňa. Vtedy mám pocit, že žijem tu a teraz a užívam si konkrétny okamih plnými dúškami. 

Aké to bolo pred 11-imi rokmi?

Keď ma sem osud pred jedenástimi rokmi náhodou doniesol, vôbec by mi nenapadlo, že raz budú pre mňa tieto miesta familiárne, že tu budem mať priateľov a známych, s ktorými sa budeme zdraviť na ulici, že tu budem mať rodinu. Predtým som bola cudzinka, ktorá sem chodila tráviť prázdniny a obdivovať taliansku kultúru a životný štýl, teraz som tu doma. Mám pocit, že ma táto krajina prijala so všetkým, a môžem povedať, že som tu šťastná. Aj po rokoch mi takmer každý deň ponúka nové podnety a ukazuje mi svoje krásy.
Tie som však najsilnejšie vnímala v mojich talianskych začiatkoch. Ako stále, keď niečo zovšednie, začnú sa pomaličky zo zákutí vynárať aj tienisté stránky. A tých má život v Taliansku viac než dosť. Ale ak zažmúrim obe oči, tak tých  „La dolce vita“ okamihov je stále viac ako tých trpkých, takže si to zaslúži malú oslavu. A tú už každoročne organizujem v mojej milovanej Florencii, sama so sebou a s úsmevom na tvári.

Moja malá súkromná aprílová oslava vo Florencii

Začiatkom apríla vždy pripíjam na to, že som sa pred pár rokmi rozhodla ísť za svojím talianskym snom, a že som to nevzdala, keď sa búral ako domček z karát. Vždy v apríli cítim obrovskú vďačnosť a začína sa moje každoročné znovuzrodenie. Oblečiem si moje dlhé kvietkované šaty, vlakom sa vyberiem do Florencie, kde si objednám veľké kapučíno, kúpim si kyticu najfarebnejších tulipánov, prejdem sa pri rieke Arno, poprosím okoloidúcich japonských turistov aby ma odfotili so starým mostom Ponte Vecchio v pozadí, na ňom si dám tú najkrémovejšiu pistáciovú zmrzlinu a len tak sa prechádzam mojim mestom. Mali ste už taký ten pocit, že niektoré miesta sú pre vás priam stvorené a úplne s nimi splyniete? Presne toto zažívam na jar, keď prichádzam do milovanej Florencie osláviť moje talianske znovuzrodenie.

Je v tom trochu mágie, lebo tie sny sa naozaj často plnia, ak si za nimi ideme, ak sa nezastavíme pri prvej prekážke. A ani pri tej druhej, tretej.. Ak prijmeme život so všetkými jeho krásami aj nedokonalosťami. Uznávam však, že s kulisami ako morský príboj či Brunelleschiho kupola vo Florencii to možno ide o trošku jednoduchšie. Ale zázrak tkvie presne v tom, že si svoje srdcové miesta nájdete kdekoľvek na svete. Že si urobíte svoje malé rituály, potešenia, vďaka ktorým vás aspoň na chvíľu zaleje pocit šťastia. A keby ste sa dostali do situácie, že už naozaj neviete čo so sebou, tak Florencia a Toskánsko je vždy dobrý nápad.

Inak, viete ako sa povie znovuzrodenie po taliansky? „Il rinascimento“. Krásne slovo, čo poviete? Tak príjemné jarné znovuzrodenie všetkým. A ja hneď, ako to bude možné, vyrazím na prechádzku do mojej krásnej Florencie.