Špagetové kráľovstvo

Myšlienky majú ohromnú silu, dobre si rozmyslite, čo si želáte, aj keď to len tak šplechnete do vetra. Aj ja som raz tak pred rokmi odvážne vyslovila slová, ktoré sa mi do bodky splnili, aj s pridanou hodnotou. Keď som vtedy na tej špagetovej párty s kamarátkami presvedčene vyhlásila, že by som špagety s paradajkovou omáčkou dokázala jesť každý jeden deň, vôbec som netušila, že sa mi táto vízia naozaj naplní.

Špagetová kráľovná

O nejaký čas neskôr stretávam svojho Marca, a časom samozrejme dochádza aj k zoznámeniu s rodinou. Bol to nedeľný obed, určite boli jeho súčasťou aj cestoviny, a keďže som vtedy v ich jedení bola ešte začiatočníčka, chcela som dať nádejnej svokre poklonu a opäť som tú moju vetu o jedení cestovín s paradajkovou omáčkou vyslovila. „Tak to si sa dostala do správnej rodiny“, pousmial sa svokor a ja som si až vtedy uvedomila, že sa moje želanie naplnilo. Táto rodina totiž paradajkovou omáčkou doslova žije. Otec pestuje tie najšťavnatejšie bio paradajky pod toskánskym slnkom, a mama so sestrami ich v malej fabrike spracúva do lahodnej BIO paradajkovej omáčky. Od toho dňa sa táto omáčka stala súčasťou môjho života. 

Moje milované špagety, och aká som len šťastná, keď vás mám na tanieri. Dokázala by som ich jesť naozaj často, ale priznávam, už nie každý deň. Mám s ich každodennou konzumáciou aj veľmi vtipnú skúsenosť.
Bolo to v lete, v našom malom meste vrcholili výpredaje a ja som vo výklade uvidela sandále, ktoré som jednoducho musela mať. Vyskúšala som si ich, sedeli ako uliate a bola to láska na prvý pohľad. Potom som však pozrela na cenu, a wow, aké štastie, presne takú sumu som mala v peňaženke. Nebolo by na tom nič zvláštne, ale boli to moje posledné peniaze a do výplaty ostával ešte týždeň. Našťastie, doma som mala zásobu cestovín a obľúbenej omáčky, a moje sandále s margarétami šli automaticky so mnou domov. Môj špagetový týždeň bol síce miestami náročný, ale niekedy je nutné priniesť nejakú obetu, ak je to v prospech užitočnej veci, že hej? 

A ako je to so špagetami teraz, po desiatich rokoch života v Taliansku? Boli obdobia, keď som ich mala skoro každý deň na obed, ale ich pravidelnou konzumáciou sa mi akosi driek začal omotávať tukovými vankúšikmi. Aj v tvári som sa cítila celá opuchnutá, a to nehovorím o tom, že po takom cestovinovom obede by som si najradšej šla na hodinu zdriemnuť. Takže cestoviny som postupne začala eliminovať, aj keď to úplne vylúčiť nejde. Každé pozvanie na obed či na večeru zvyčajne obsahuje aspoň jeden cestovinový chod. A sú dobrou alternatívou na rýchly a výživný príkrm, keď nestíham variť. Myslím si, že rýchlosť ich prípravy je jedným z hlavných faktorov, prečo sa v talianskych rodinách pripravujú dennodenne. A tým myslím naozaj každý boží deň. Odmietnuť v Taliansku tanier poctivej domácej pasty je pohoršujúce, lebo nič nie je pre Talianov hodnotnejšie. A nedajbože Talianom pripravíte nejaké zdravšie verzie. Žiadne strukovinové či bezlepkové varianty nemôžu nahradiť tanier voňavej pšeničnej pasty uvarenej „al dente“.

A hoci sa snažím jesť cestoviny pomenej, presne si pamätám tú noc, keď som sa na 100% zamilovala do môjho Marca. Boli sme niekde na žúre, po neskorom návrate domov som bola strašne, ale strašne hladná. On neváhal, o polnoci si vyhrnul rukávy a pripravil mi tanier tých najlepších špagiet s pikantnou paradajkovou omáčkou, presne tak, ako ich mám rada. No nemiluj ho! Ono tá láska tuším naozaj prechádza cez žalúdok.