Prečo sa môj blog volá „La Dolce Vita“

Mnohí z vás si určite pomyslia, že to možno bude nejak súvisieť so sladkosťami, ale nie je to tak. Na sladkých receptoch tento blog založený naozaj nie je, aj keď, nikdy nehovor nikdy. „La Dolce Vita“ je pre mňa niečo viac. Je to životný štýl, ktorým som sa inšpirovala tu v Taliansku a nesie sa so mnou už od mojich talianskych začiatkov. 

Tak naplno sa to celé rozbehlo počas jedného horúceho pracovného leta v toskánskom vinárstve. Myslím, že to vzniklo niekde vtedy v chládku tej degustačnej miestnosti, kde sme si s mojou kolegyňou slávnostne prestreli so svojím obyčajným zeleninovým šalátom a užívali si ten moment, akoby sme boli v tej najlepšej reštaurácii sveta. Alebo keď sme sa išli kúpať do mora počas dažďa. Alebo keď sme po práci zavolali všetkých pracovníkov po šichte vo viniciach ku nám na aperitív, a vykľul sa z toho nezabudnuteľný večer. Celé to leto sa nieslo v sladkom opojení z radosti zo života a ešte aj dnes mi táto kamarátka občas zavolá, že by potrebovala pár dní v našom nenahraditeľnom „dolce vita“ štýle.

Vždy som obdivovala ženy, tak trochu rebelky, ktoré si išli za svojím snom, ale vedeli si pri tom život vychutnávať naplno: „Aspoň na istý čas odhodiť preč všetky starosti, a byť sama sebou. Smiať sa ako blázon, keď je ti do smiechu, ale bez výčitiek si aj poplakať či ponadávať, vyjedať nutellu položenú na nočnom stolíku s veľkou lyžicou trebárs aj o polnoci. Len preto, lebo máš chuť. Emócie si treba prežiť a vypustiť ich.“

Pravdaže, ľahko sa žije „naľahko“, keď je človek ďaleko z rodinného prostredia, keď je jeho prácou ochutnávať vína s turistami, keď môže spať, koľko len chce, ostať hore dlho do noci, a problémy jednoducho neriešiť. A nie len to, ani si ich nepripúšťať. Hlavne nie tie cudzie.  A mne sa tento životný štýl tak zapáčil, že som sa ho nevedela nabažiť. Až tak, že som si povedala, že takto by som chcela žiť navždy.

V mojom poňatí „La dolce vita“ sa neostáva v prostredí, ktoré vás už nijak nenapĺňa, a nezostáva sa ani v živote, v ktorom nemáte potrebný priestor rásť a rozvíjať sa.  Aj preto som sa v jeden deň vydala za mojím snom vyskúšať si život v Taliansku tak naozaj. Rovno do Florencie, kde som si žila môj bezstarostný mestský život, ktorý sa mi zdal tak úžasný, že som ho chcela zdieľať s ostatnými. Vtedy vznikol môj prvý blog „La Dolce Vita di Veronica“. A že to bola divoká jazda! Najviac som milovala túlanie po florentských uličkách, fotila som si každý kút a  horúce espresso postojačky v bare som striedala s pistáciovo jahodovou zmrzlinou. Keď sa mi chcelo, kľudne som si zašla do múzea či na výstavu, alebo si bez problémov sama sadla do baru a objednala si môj obľúbený „Gin Lemon“.  Viac o mojej florentskej renesancii sa dočítate tu —–> 

Tento blog som zrušila potom, ako som sa stala mamou. Veď  priznajme si, život s malým dieťaťom, aspoň v začiatkoch, nie je stále len „sladký život“. Ale ono si ma to zas našlo, s ponukou seriálu do časopisu pre maminky, kde som o mojom sladkom živote slovenskej mamy v Taliansku dva a pol roka písala pravidelnú rubriku.  A hádajte ako sa volala? Dolce Vita predsa! 🙂  Vďaka nej som sa opäť vrátila do môjho živlu a uvedomila si,  že aj poslanie mamy a život s dieťaťom môže mať sladký nádych. Inšpiráciu som čerpala z mojich bežných dní a výletov po Toskánsku a nesmierne ma to bavilo. Lebo byť mamou, ktorá miluje sladký život, je oveľa prínosnejšie ako byť mamou nespokojnou a frustrovanou.

Nepleťte si to však s bezstarostnosťou, lebo aj sladký život má svoje nástrahy. Základom je však to, že si aj počas tých najhorších dní nájdete niečo, z čoho budete mať radosť. Stačí maličkosť, ktorá vám rozjasní deň. Alebo že si oddýchnete, keď sa cítite unavene. Od čohokoľvek, čo vám berie energiu. A tú energiu si nejakým sebe prínosným spôsobom budete dopĺňať. 

Takmer na dno mojich síl som si siahla minulý rok, keď som počas začínajúcej korona krízy dostala ponuku písať pre web časopisu Emma denník o tom, ako taká prísna karanténa vyzerá v realite. A opäť,  ako sa asi volal? „Taliansky denník alebo toskánska dolce vita v časoch korony.“ Písala som ho dennodenne, počas dlhých 50 dní. Potom už len každý tretí deň, ale došla som až po stovku. No a zrazu som už nemala inšpiráciu a na písanie aj na sociálne siete som úplne zanevrela. Cítila som sa úplne vyhoretá. Ale aj o tom je „La dolce vita“, raz si hore, raz si dole, ale niekde v hĺbke duše stále veríš, že po búrke zas vyjde slnko, a zas všetko bude fajn. 

Ale poďme späť k tomu, prečo som moju stránku nenazvala jednoducho len menom a priezviskom. Chcela som tam dať niečo, čo by ma vystihovalo, niečo čo milujem a viem o tom veľa hovoriť .      A to niečo je „La dolce vita“. Ale nemyslite si, ani u mňa to nie je vždy dokonalé. Ako každý, aj ja si so sebou nesiem moje negatívne emócie. Aj ja mám dni, keď mám pocit, že nič nedáva zmysel. A práve preto som chcela prísť s niečím, čo by mohlo vás, mojich čitateľov povzbudiť. Priestor, kde sa môžeme stretávať a poukazovať na pekné stránky života. A vôbec to nemusí súvisieť s Talianskom, aj keď tu, samozrejme, veľa talianskych tém a námetov napríklad pre vaše talianske dovolenky nájdete.

V súvislosti s tým mi napadla jedna milá spomienka na dovolenku s mojou kamarátkou, dnes už úspešnou právničkou. Ona miluje všetko plánovať, nikdy nechodí na jedno miesto dovolenkovať dvakrát, a svoj program má pekne naplánovaný, deň za dňom, hodinu za hodinou. Toto však nie je môj prípad. Ja milujem spontánnosť. Keď zmeškám jeden vlak, s pokojom počkám na ďalší a užijem si pri tom ešte aj obľúbenú kávičku. Ak mám chuť tráviť deň len tak, túlaním sa, tak ma ani tá najnavštevovanejšia pamiatka nepresvedčí, aby som si ju prehliadla. Lebo nie je ani tak dôležité kde, ale ako. A toto by som chcela naučiť aj vás. Spomaliť a užívať si maličkosti. Menej plánovať a neočakávať. Chytiť sa príležitosti, alebo spontánne zabočiť do uličky, ktorá vám prinesie nejaký pôžitok. Len tak, lebo sa vám chce. Toto je to, čo ma život v Taliansku naučil a čo som s radosťou prijala za vlastné. A rada by som to naučila aj vás, aby ste si pri ďalšej návšteve Talianska užili krajinu so všetkým, čo k tomu patrí. O tom, ako by mohla vyzerať vaša dovolenka na toskánskom pobreží píšem aj v mojom bezplatnom eBooku, ktorý si môžete prečítať tu—->>>