V Toskánsku vládol teplý október. Taký ten, ktorý ešte mnohými náznakmi pripomínal leto. Ideálny na to, aby sa mohol uskutočniť pobyt, ktorý som nemohla nazvať inak, ako Meraviglia.
V Taliansku sa tento výraz používa vtedy, keď uvidíte alebo zažijete niečo, nad čím doslova žasnete. „Che meraviglia“poviete vtedy, keď uvidíte ten najkrajší západ slnka. Alebo zazriete krásny výhľad, ochutnáte dobré jedlo. Zažijete niečo nevídané, pri čom stratíte dych. A presne o tom bol aj tento pobyt na toskánskom pobreží, kde jeho účastníčky mohli všetko, ale nemuseli nič. Mohli si kľudne pospať, ale blízkosť mora mnohé z nich prebudila skôr a túžba zaplávať si v októbrovom Tyrhénskom mori bola jednoducho silnejšia. Nasledovali výdatné raňajky v Agriturismo Campallegro, po ktorých sme sa každý deň vybrali zažívať naozajstné Meraviglie. Tie nakrajšie sme si mohli zapisovať aj do originálneho zápisníka, navrhnutého špeciálne pre túto jesennú Meravigliu. Tento pobyt bol totiž aj o návrate k sebe. A tento zápisník slúžil k tomu, aby sme sa k jednotlivým Meravigliám vždy mohli vrátiť.
Zápisník pre všetky Meraviglie.
V spojení s toskánskou prírodou
Prvý deň sa niesol v znamení spojenia s prírodou. Pre mnohé aj prekonávania samej seba. Po raňajkách sme sa vybrali cez píniový háj k moru, kde sa vo veľmi uvoľnenej atmosfére každý mohol rozhodnúť, či sa oddať moru, alebo sa len tak unášať prímorskou atmosférou. Poobede nás totiž čakala prechádzka toskánskou krajinou na konskom chrbte. Keď boli kone rozdané a my usadené v sedle, začala sa naša púť. Odkedy som tento zážitok sama začiatkom leta vyskúšala, nepoznám nič krajšie, ako prechádzať krásnou toskánskou prírodou na konskom chrbte. A tak som ho prirodzene zaradila medzi “meraviglie” tohto pobytu. Na prvý pohľad jednoduchý zážitok, v realite sa však musíš naladiť na svojho koňa, dôverovať sebe aj jemu, vysadnúť naň, naučiť sa ovládať ho a až potom si v jednej chvíli povieš, že toto je niečo neuveriteľné! K tomu nádherné výhľady, toskánska krajina zafarbená dozlata a ten pocit, že žiješ tu a teraza všetky problémy sveta sú na míle vzdialené!
Pobyt Meraviglia: Výnimočné ženy na výnimočných miestach.
Po dvoch hodinách na koni nás na ranči čakala ochutnávka vín, kde sme si plné emócií rozprávali o tom, čo sme práve zažili, ako sme sa pri tom cítili, ktorá z nás čo prežívala, a či sa počas tejto meraviglie objavili nejaké momenty, ktoré by šli na poslednú stranu zápisníka. To je tá, kam mali ísť všetky zlé myšlienky, strachy a nepríjemné pocity.
Takýto západ slnka sa naplánovať dopredu nedá. Ale aj o tom sú predsa zázraky a momenty, z ktorých je zložená Meraviglia.
Keď som pobyt Meraviglia predstavovala na mojich stránkach, sľubovala som aj miesta a zážitky, ktoré sa úplne nedajú naplánovať. Ako napríklad západ slnka na kopci s najkrajším toskánskym výhľadom. Pridajte k tomu chutné jedlo, pohár vínka, sýtooranžové nebo a pocit, keď ti je tak dobre, že si želáš, aby to nikdy neskončilo. Veď sme aj ostali sedieť až do tmy, ako strážkyne majákov, a domov sme sa pobrali až za mesačného svitu, každá do svojho útulného apartmánu. Lebo napriek tomu, že sme cez deň zdieľali spoločné zážitky, večer po západe slnka sme ich nechávali doznieť v sebe každá zvlášť. Mať každá svoj vlastný apartmán iba pre seba bolo pridanou hodnotou celého pobytu.
Meraviglia očami tých, ktoré ju zažili.
V toskánskej kuchyni
Zatiaľ, čo prvý deň bol o súznení s prírodou a návrate k sebe, ten druhý sme už odložili všetky strachy a neistoty, navliekli sme si kuchárske zástery a stali sa z nás zas tie malé dievčatká, ktoré zaborili ruky do cesta a hravou formou sme si vlastnoručne prichystali pravé talianske cestoviny. Mali sme tú najlepšiu učiteľku, ktorá spolupracuje s významným talianskym časopisom „La Cucina Italiana“ a všetko, čo sme si navarili, to sme si aj zjedli a chutilo to božsky! Tento kurz varenia sa konal v nádherných priestoroch Mediterranea Belfiore, kde už vyše 50 rokov vznikajú tie najlepšie paradajkové omáčky pod toskánskym slnkom.
Meraviglia očami tých, ktoré ju zažili.
Odtiaľ sme sa presunuli priamo do olivového hája, kde nám môj Marco urobil ochutnávku čerstvo vylisovaného olivového oleja a vysvetlil proces jeho výroby priamo tam, kde toto celé vzniká! Existuje niečo autentickejšie?
Meraviglia očami tých, ktoré ju zažili.
A potom zaslúžené voľno, počas ktorého zas skoro všetky cesty viedli k októbrovému moru. Večer patril spoločnému stolovaniu v agriturisme s večerou, ktorú sme mali ladenú do jesenného štýlu s jesenným toskánskym menu a párovaním lokálnych vín. O skvelé menu sa postaral Marco, a ja som ku každému jedlu aj vínu porozprávala aj nejaký zaujímavý príbeh. Večer sme zakončili pálením zadnej strany zápisníka, kde sme si zapísali všetko to, čo už ďalej so sebou brať nechceme. Malý rituál, ktory prináša veľké zázraky! A keďže takéto kroky treba tiež poriadne osláviť, čakala nás ešte slávnostná torta a symbolické bublinky. Che meraviglia!
Privítacie aperitivo, ktorým sme otvorili slávnostnú jesennú štvorchodovú večeru.
Meraviglia vo veľkolepom štýle
Tretí deň patril luxusu a pocitu, že si môžeme dopriať všetko. Presunuli sme sa do Bolgheri, kde nás čakala prehliadka jedného z najkrajších vinárstiev na toskánskom pobreží. Tento architektonický skvost, spolu s exkluzívnou ochutnávkou, počas ktorej sme mali výhľad na ostrov Elba, boli jednoducho Meraviglia sama o sebe pri ktorej sme často strácali dych. Bolo to zázračné! A to nebolo všetko. Súčasťou tejto vinárskej „meraviglie“ bol aj obed vo vinárstve prichystaný špeciálne pre nás, kde nás čakali jesenne ladené pochúťky s vínnym párovaním v krásnom prostredí toskánskej vily. A potom? Kávička a rozjímanie priamo v centre Bolgheri, prehliadka mestečka a dolce far niente.
Meraviglia očami tých, ktoré ju zažili.
Na večer sme sa presunuli zažiť ďalšiu Meravigliu do filmového mestečka na pobreží, kde sa v 50-tych rokoch schádzala aj talianska filmová smotánka. Tu bol čas aj na to, aby sme trošku podľahli nákupnej horúčke a potom sme prišli na miesto, ktoré je ako vystrihnuté z toho najkrajšieho filmu. Lokál pri mori, DJ, ktorý hral príjemnú hudbu, teplý októbrový večer, dobrá nálada a ten moment, keď chceš, aby nikdy neskončil. Čo viac si priať? Za dve hodiny sme sa stihli nasmiať, zatancovať si pri svite mesiaca v rytme morských vĺn, nasmiať sa a načerpať toľko energie, koľko to len ide! Keďže celý tento pobyt sa niesol vo veľmi pokojnom rytme, aj v tento večer sme sa už pred desiatou večer rozlúčili a popriali si „Buonanotte“.
Miesto, pri ktorom máš pocit, že si sa ocitla v hlavnje úlohe filmu „La Dolce Vita“.
Meraviglia v malej toskánskej dedine
Posledné ráno tohto pobytu mrholilo, ale ani to niektoré dievčatá neodradilo od toho, aby sa okúpali v mori a tento výnimočný pocit si mohli vziať so sebou. Pomalé raňajky, balenie sa, a posledná Meraviglia, ktorá síce nebola napísaná v programe, ale dokonale zakončila tento krásny pobyt. Na toskánskom pobreží totiž existuje malá dedinka, odkiaľ sú tie najkrajšie výhľady, nie je zaplnená turistami a práve tu existuje kaviareň, kde vám aj vodu naservírujú s kvetinovými lupeňmi, vďaka ktorej sa z nej stane čarovný nápoj. To, že si tam môžete nakúpiť aj originálne kúsky oblečenia, lebo majiteľka je zároveň módna návrhárka, to je ešte pridaná hodnota, vďaka ktorej odtiaľto nemôžete odchádzať inak ako s úsmevom. A tak sa skončila prvá Meraviglia. Štyri dni, počas ktorých sme toho zažili naozaj veľa, a predsa sme sa nikam nemuseli ponáhľať. Dni plné mora, toskánskych výhľadov, vôní, chutí, krásnych miest, nových zážitkov, smiechu, ale aj chvíľ, ktoré patrili každej z nás. Spolu, aj zvlášť.
Meraviglia očami tých, ktoré ju zažili.
Keď som tento pobyt pripravovala, chcela som ženám ukázať Toskánsko trochu inak. Nie ako miesto, ktoré treba stihnúť celé za pár dní, ale ako krajinu, ktorú treba cítiť, ochutnávať a vychutnávať si všetkými zmyslami. Chcela som im dopriať priestor na nové zážitky, ale aj na chvíle, keď nemusia robiť vôbec nič. A dnes viem, že Meraviglia nebola len o všetkých tých krásnych miestach, ktoré sme navštívili. Bola najmä o ľuďoch, stretnutiach, emóciách a momentoch, ktoré sa nedajú naplánovať. O tom zvláštnom pocite, keď sa na chvíľu zastaví čas a vy si v duchu poviete: Che meraviglia!
Ďakujem všetkým za to, že sa bez váhania rozhodli byť súčasťou tejto prvej Meraviglie. Za ich otvorenosť, energiu, úsmevy a za to, že sme si tieto dni mohli užiť spoločne. A ak sa ma niekto opýta, či bude ďalšia Meraviglia, odpoveď je jednoduchá. Takéto príbehy si zaslúžia pokračovanie. Prvá Meraviglia mi potvrdila, že niektoré nápady sa oplatí premeniť na skutočnosť a ja už teraz pracujem na termínoch v roku 2027. Niektoré zážitky sa totiž nekončia posledným objatím na rozlúčku. Niektoré si jednoducho pýtajú pokračovanie. Čakajú nás nové miesta, nové stretnutia a ďalšie chvíle, pri ktorých si možno opäť povieme: „Che meraviglia!“ Ak chcete byť súčasťou takejto Meraviglie aj vy, napíšte mi na email veronika@ladolcevita.sk
A na záver ešte pár slov od Aničky Kovačič, ktorá sa pobytu zúčastnila ako špeciálny hosť, a vďaka ktorej vzniklo mnoho krásnych záberov, vďaka ktorým Vám môžem tento pobyt ukázať ešte lepšie!
Meraviglia slovami Aničky Kovačič
“MERAVIGLIA. Byť a žiť. Máme to zvláštne zariadené. Celý život pracujeme na tom, aby sme si mohli dovoliť žiť tak, ako chceme. A keď už by sme konečne mohli, nemáme na to čas. Pretože pracujeme. Geniálny systém. Do Toskánska som odchádzala po týždňoch, keď som mala pocit, že ak odo mňa ešte niekto niečo bude chcieť, začnem hrýzť. Niekoľko rozbehnutých projektov naraz, termíny, stretnutia, rozhodnutia, ktoré nikto neurobí za mňa. A ten absurdný pocit, že keď na štyri dni vypnem, celé sa to bezo mňa zrúti. Samozrejme, že nezrúti. Ale skúste to vysvetliť môjmu mozgu. Do Toskánska sa vraciam každý rok. Je to moja druhá domovina a jedno z mála miest, o ktorých viem, že sa tam budem vracať až do konca života. V lete som Veronike sľúbila, že sa zapojím do jej projektu MERAVIGLIA. A sama som si uverila. Tri týždne dovolenky zjavne stačia, aby človek úplne stratil kontakt s realitou vlastného kalendára. Našťastie som si našla čas aspoň na štyri dni. Tentoraz nie preto, aby som niečo vytvorila, ale aby som to zažila. Agriturismo CampAllegro milujem. Každá z nás mala svoju izbu, svoje súkromie a možnosť zavrieť za sebou dvere. Pre ženu, ktorá väčšinu dňa niekomu odpovedá na otázky, takmer obscénny luxus. A niekde medzi vôňou Toskánska, spoločnými večermi a pocitom, že tentoraz nemusím vôbec nič organizovať, som prestala myslieť na prácu. Každé ráno okolo ôsmej sme vyrážali pešo k moru. Vôňa stredomorskej vegetácie, ranný chlad, slaný vzduch a ľadová voda, ktorá vás preberie do poslednej bunky. Kúpali sme sa aj v daždi. A potom späť na fantastické raňajky, s mokrými vlasmi a pocitom, že svet je vlastne celkom fajn miesto. Sedela som na koni, počúvala rytmus jeho krokov a pozerala sa na toskánsku krajinu. Pre mňa čistá radosť, pre niektoré z nás celkom slušné vystúpenie z komfortnej zóny. Každá sme totiž prišli s niečím iným. S vlastnými otázkami, očakávaniami, možno aj s vecami, ktoré sme si potrebovali vyriešiť. A možno sme ani nepotrebovali nájsť odpovede na všetko. Skôr vypnúť ten neustály hluk v hlave a zistiť, ako nám vlastne je, keď od nás nikto nič nechce. Spomaliť na nulu.
A potom prišli píči. Áno, čítate správne. Talianske cestoviny pici. V našej česko-slovenskej spoločnosti sa ich názov okamžite zvrhol na nekonečné jazykové variácie. Píči, dopíči, spíči… Smiali sme sa ako malé deti. Pritom sme mali prvotriedne vedenie. Ženu spojenú s legendárnym gastronomickým časopisom La Cucina Italiana. Osem ženských v zásterách, ruky od múky a obyčajný kus cesta ako dokonalý psychologický test. Jedna perfekcionistka, druhá punkerka. Také moderné páranie peria. V supermarkete kúpite cestoviny za tri minúty. Efektívne, rýchlo, vybavené. A môžete sa venovať niečomu dôležitejšiemu. Lenže čo ak je práve toto dôležité? Smiať sa, rozprávať, robiť niečo rukami. A spomaliť na nulu.
A potom ochutnávka v Bolgheri. Architektonický skvost vybudovaný v bývalom kameňolome, kde sa stretáva príroda, výnimočný dizajn a najmodernejšie technológie. Miesto, z ktorého som doslova padla na zadok. A ja, ktorá už niekoľko rokov nepijem alkohol, pretože mi v menopauze jednoducho nerobí dobre, som si dala pohár fantastického červeného vína. Len tak. Pretože som mala chuť. A nesmierne ma to potešilo. Možno som si práve tam uvedomila, že mať sa rada neznamená mať sa neustále pod kontrolou. Že si občas môžem dovoliť výnimku bez toho, aby som ju musela pred sebou obhajovať. Po päťdesiatke už toho máme celkom dosť naštudovaného. Vieme, čo jesť, kedy spať, koľko krokov nachodiť, koľko bielkovín prijať. A tak si okolo seba postupne vybudujeme ďalší systém pravidiel. Tentoraz v mene zdravia a dlhovekosti. Lenže niekedy mám pocit, že sme si zo starostlivosti o seba urobili ďalší pracovný úväzok. Život nie je laboratórny experiment. A my nie sme vlastný nekonečný projekt na vylepšovanie. A viete, čo bolo rovnako krásne ako všetky tie miesta? Ženy, ktoré sa pred príchodom vôbec nepoznali. Každá iná, každá so svojím príbehom. A za štyri dni z nás boli kamarátky. Večery plné rozhovorov, smiechu a spontánnosti. Niektoré z týchto priateľstiev podľa mňa vydržia oveľa dlhšie než štyri dni. My ženy sme sa naučili dokonale fungovať. Len sme pritom občas zabudli, čo nás vlastne baví. Organizujeme, rozhodujeme, staráme sa, plánujeme. A niekde cestou sme odložili veci, ktoré sme kedysi milovali. Nie preto, že by nás prestali baviť. Len na ne prestal byť čas. A najabsurdnejšie je, že sme na to ešte aj hrdé. Ako všetko zvládame. Aké sme nenahraditeľné. Pritom niekedy stačí sadnúť si na koňa, vliezť do studeného mora alebo sa hodinu babrať s cestom, aby si človek spomenul, že má okrem hlavy aj telo. A že to telo by si občas rado užilo niečo iné než cestu medzi počítačom, autom a posteľou. Nemusíme si oddych zaslúžiť. Nemusíme ho obhajovať tým, že potom budeme výkonnejšie. A už vôbec z neho nemusíme robiť ďalší projekt osobného rozvoja. MERAVIGLIA bola pre mňa mostom medzi životom, ktorý žijem každý deň, a tým, ktorý by som chcela žiť častejšie.
Veronika má mimoriadny talent prepájať ľudí, miesta a zážitky tak, že všetko pôsobí úplne prirodzene. A pritom veľmi dobre viem, koľko práce za tým stojí. Na začiatku nám dala malé zápisníky, aby sme si do nich zapisovali svoje meraviglie. Malé aj veľké zázraky, ktoré počas dňa zažijeme. Ten svoj si nechávam. A keď ma v Prahe prepadne nejaká chmúra, rozhodne ju nenechám usadiť sa mi na pleciach. Spomeniem si na ľadové more a ten fantastický pocit, keď sa mi celé telo prebúdzalo k životu. Na rytmus koňa, na toskánsku krajinu, na pohár červeného vína na terase vinárstva s výhľadom na more. Na naše píči a smiech, z ktorého nás boleli bruchá. A možno práve vtedy otvorím ten zápisník a napíšem si doň niečo úplne obyčajné. Niečo, čo by som inokedy prehliadla. Dnes bola moja meraviglia toto. Pretože zázraky nie sú vyhradené pre Toskánsko ani pre štyri dni dovolenky. Sú všade okolo nás. Len ich v tom každodennom zhone často ani nezaregistrujeme. Treba ich uvidieť. A hlavne precítiť. Naplno. Byť. A žiť. Veronika, ďakujem. Za štyri dni, ktoré mi pripomenuli, koľko MERAVIGLIA máme každý deň priamo pred našimi očami.
Text: VERONIKA NOVAKOVA, autorka blogu Ladolcevita.sk a projektu Meraviglia Recenzie: Účastníčky pobytu Meraviglia
Pobyt Meraviglia bol usporiadaný v spolupráci s Agriturismo Campallegro na toskánskom pobreží.
Som no-vinárka a autorka e-booku "Po Toskánsku s deťmi. Žijem na toskánskom pobreží, milujem písanie a fotenie a prostredníctvom mojich príbehov vás rada prenesiem do milovaného Toskánska v štýle, ktorý ja nazývam "La Dolce Vita".
Môj príbeh si môžete prečítať tu>>