Suché víno nie je pre suchárky

Toskánsky denník 04/2025
Kapitola o vínach, predsudkoch a sile ženských večerov

Suché víno vraj nie je pre ženy. Povráva sa, že ženy radšej siahnu po niečom sladšom, jemnejšom, ovocnejšom. A že suché vína sú priveľmi tvrdé, priveľmi komplikované. Ale je to naozaj tak? 

Sedeli sme s kamarátkou na malom toskánskom námestí. Bol aprílový večer, presne taký, keď sa vzduch ochladí, ale nie natoľko, aby sme sa potrebovali presúvať dovnútra. Objednali sme si pohár bieleho toskánskeho „Vermentina“ a len tak zbežne sme rozoberali život. Vermentino je odroda, ktorej sa nesmierne darí práve na pobreží, a okrem Toskánska ju nájdete ešte v Ligúrii a na ostrove Sardínia. Aj my sme si vychutnávali jemnú vôňu citrusov a bielych kvetov, slaný nádych a sviežosť v každom dúšku. Ona si užívala pomalý život na dovolenke v Toskánsku, ja som len tak rozjímala na mne dôverne známych miestach. Rozprávali sme sa o všetkom aj o ničom. Keď v tom prišla reč na to, že by v žiadnom prípade nepovedala, že víno, ktoré pijeme, je suché. A len tak z ničoho nič sme začali rozmýšľať nad tým, ako to, ktoré víno pijeme, môže hovoriť aj o nás. Hoci len obrazne.

Zrazu mi kamarátka povie:

„Vieš, ona je taká… suchárka.“

Zastavila som sa s pohárom v ruke.

„Suchárka?“

„No taká, že… stále má všetko pod kontrolou. Nenavrhne niečo spontánne, neblbne, nezasmeje sa nahlas… Proste suchá.“

Smiali sme sa na tom, ale niečo sa vo mne pohlo.

Lebo veď ja mám rada suché vína! A čo ak… som vlastne aj ja trochu suchárka?

Pamätám si, keď som prvý raz ochutnala naozajstné suché víno. Nebola to žiadna pomalá aféra. Bola to láska na plný pohľad. Bez váhania, bez sladkých klamstiev. Suché víno mi sadlo od prvého dúšku. Nie len preto, že som v ňom cítila sviežosť, čistotu, mineralitu…
Ale aj preto, že po ňom ma – na rozdiel od tých sladkých vín z mladosti – nebolela hlava.

Bola to úľava. Objav. A zároveň malý protest proti predstave, že ženy majú automaticky piť len polosladké vína, lebo „to majú rady“.

V Toskánsku sa robia najmä suché vína. Klíma, pôda, štýl života. Ľudia tu nepotrebujú zbytočnú sladkosť – ani vo víne, ani v slovách. Aj v mojej vinotéke dominujú suché vína. Nielen preto, že v Toskánsku sa suché víno robí prirodzene, ale aj preto, že suché vína vedia prekvapiť. Často príde zákazníčka a povie:„Len niečo jemné, možno niečo sladšie… veď vieš, nie také suché.“ A ja sa len pousmejem, nalejem jej pohár Vermentina alebo minerálneho rosé z pobrežia a sledujem, ako sa jej tvár mení pri druhom dúšku.

„To je… no… veľmi dobré.“ 

Aj na mojich ochutnávkach sa ukazuje, že hoci ženy často prídu s tým, že by chceli niečo „jemnejšie, možno polosladké“, takmer vždy odídu s niečím úplne iným. So suchým bielym, voňavým rosé alebo jemným červeným, čo má sviežu kyselinku alebo tón višní. A s úsmevom. Lebo aj suché víno môže byť ženské. Aj suché víno môže byť jemné. Môže mať tóny bielych kvetov, broskýň, byliniek… a napriek svojej štruktúre si vie získať aj nečakané srdcia. Suchosť nie je o tvrdosti – je o charaktere.

Občas rozmýšľam, prečo sa suchosť vníma ako niečo zlé. Suchá poznámka. Suchý humor. Suchárka. Ale čo ak… je to práve opak? Čo ak suchosť znamená, že sa nepotrebujeme prikrášľovať? Že nechceme hrať sladké divadlo. Že máme chuť byť autentické. Pravdivé. Výrazné.

Víno vie byť príjemným sprievodcom ženských rozhovorov. Vie počúvať, keď hovoríme, o živote, o všetkom aj o ničom, o úspechoch, keď sme na výslní, ale aj o sklamaniach, keď sme na dne. A vtedy to suché víno chutí najlepšie.
Nie ako odmena. Ako pochopenie.
Nie ako únik. Ako prítomnosť.

Suché vína nie sú pre suchárky.

Ale možno suchárky vôbec neexistujú.

Možno sú to len ženy, ktoré ešte neochutnali to správne víno.

(P. S. – A len tak medzi nami… ak si niekedy objednáte „dry alebo ešte lepšie extradry prosecco“ v domnienke, že bude suché, pripravte sa na prekvapenie. V skutočnosti je to to najsladšie prosecco na trhu. Ak milujete suché bublinky, tak si objednávajte tie s označením BRUT.  Ale to len ako poznámka pod čiarou. V Toskánsku si radšej nalejte Vermentino.)